Peter Bohumilovsky

Ako to začalo? Bolo to na rodinnej oslave. Po rezni s majonézovým šalátom prišiel na rad krémeš. Už len pri pohľade na ďalší chod sa mi chcelo spať. Tieto rodinné obedy nedávam. Jediné, čo mi sedí na žalúdku viac ako nezdravé jedlo, sú tie večné klebety. Vždy si to najviac zlízne ten, kto sa z nejakého dôvodu nemôže zúčastniť rodinných osláv. Keď “sa minú” rodinní príslušníci, prichádzajú na rad televízne programy. 

Naposledy babička rozoberala Ružu pre nevestu, hodnotila súťažiace a tvrdila, že ona by sa nikdy do takej súťaže neprihlásila. Jasné, babička má 85, deda už pochovala a síce právo na vydaj ešte stále má, no nechcel som do nej rýpať. Bolo mi jasné, že zmyslom akéhokoľvek televízneho programu je vyvolať emócie, diskusie pri stoloch, čím viac sú názory a emócie vyhrotenejšie, tým je to lepšie. Práve tie emócie nás nútia sadnúť si opäť na stoličku a začať sledovať ďalší televízny program. Kedysi som rád sledoval reportáže. Mal som pocit, že aspoň v nich si ľudia, teda reportéri, zachovajú logický úsudok, objektivitu a najmä zdravý rozum. Po reality šou prišli na pretras politické diskusie a reportáže. 

„Počuli ste, ako sa nám tu rozmáhajú sekty?” vystrelila babička, šermujúc ukazovákom. Pravidelne chodí do kostola, tak vie, kde je sever. Začala sa zaujímavá diskusia. Babička začala rozprávať o nejakej sekte Allatra, samozrejme, trošku skomolila názov. Vraj robia nehorázne veci a aj v televízore rozprávali, že treba dať od nej ruky preč. „Videla som ich obrázok, keď som išla do nemocnice, fuj, či sa nehanbia.” Babi myslela billboard, ktorý bol u nás v meste. Videl som ho, bolo na ňom niečo o živote človeka na prvom mieste. Spomenul som si naň, boli tam nejaké čerešne, alebo také niečo. Spomínal som si na normálny citát, ktorý ma zaujal, no nevenoval som vtedy tomu viacej pozornosť. Preto som nechápal, o čom hovorí, pretože na druhej strane sa stačí pozrieť na iné reklamné billboardy plné dvojzmyslov a osočovania. To ale nie je problém, to babi nevadí, lebo na to neupozornili v telke.

S babičkou som sa nehádal. Nevedel som, čo to je allatra, len som tiež zachytil, že je to nejaká sekta. Posledné roky som ale pochopil, že ak chcem vedieť aspoň stopy pravdy, musím ju aktívne hľadať, lebo to, čo mi ponúkajú v médiách často nemá s pravdou vôbec nič spoločné. O allatre písali tak často a teraz aj toto od babi, bolo mi to podozrivé. Po dobrom obede som si doma neľahol. Sadol som si za počítač a začal googliť. Sekta, sekta, sekta… tí istí odborníci, tie isté tvrdenia. Otvoril som si weby allatry, aj tvorivej spoločnosti. A čuduj sa svete, nič sektárske. Normálni ľudia, hovoriaci o zmene klímy a rôznych iných zaujímavých témach. Urobili viacero fór, dlhé sú niekoľko hodín, nepozeral som celé, no ak toto niekomu vadí… nechápal som prečo. Prečo v žiadnom tendečnom článku nie sú spomínané osnovy, to je program projektu, kde na prvom mieste má byť život človeka. Preto taký billboard. Prečo v tých článkoch nie sú citovaní dobrovoľníci, ukázané fóra… niečo mi tam nesedelo.

Potom som na ich stránkach natrafil na video so starším pánom (Egon Cholakian), ktorý poukázal na to, že takéto typy článkov si objednávajú predovšetkým antikultové organizácie. Tie, ktoré ubíjajú demokraciu. Tie, ktoré majú za sebou množstvo prehratých súdnych sporov. Aha. Už mi to dáva väčší zmysel, prepojili sa mi informácie, ktoré som už mal. Natrafil som na mnohé skupiny bežných ľudí, ktoré majú osobné skúsenosti s verejnou šikanou na objednávku, od zapojenia médií cez policajtov až po politikov – to je ten ľahšie dohľadateľný reťazec. Tlak, ktorému čelia tí ľudia, musí byť obrovský. A antikult? Buď to ľudia úplne ignorujú, alebo dokonca vychvaľujú – veď iba upozorňuje na sekty a kulty. Problematika je však oveľa širšia a metódy zahraničnej politiky do nej spadajú tiež. Pochopil som, že antikultové hnutie je len časť, je to len kvapka v mori, no veľmi podstatná a účinná na elimináciu neželaných ľudí. Používa praktiky mučenia, únosu, ponižovania a to všetko preto, aby človeka “upratal” na správnu vieru. Pripomína mi to inkvizíciu. To, čo sa dnes deje, je hrozné. Keď budem s babi, poviem jej to. Možno ma nebude počúvať. Je dodnes presvedčená, že televízia ukazuje len pravdu. Je však načase ukázať, druhú stranu mince…