Peter Bohumilovsky

V akom svete to žijeme, keď človek, o ktorom vznikol dokumentárny film plný výpovedí svedkov opisujúcich sexuálne zneužívanie detí, nechutné deviantné správanie a extrémne hranice ľudskej dôstojnosti — dnes slobodne vystupuje na sociálnych sieťach, pridáva videá, komentuje morálne otázky, hrá sa na autoritu a hovorí druhým, čo je správne a čo nie?

Áno, hovoríme o osobe menom Jakub Jahl, verejne známej ako „expert na sekty“, no zároveň osobnosti, ktorá bola opakovane spájaná so zneužívaním detí a koprofilnými praktikami. Toto nehovoria žiadni anonymní trollovia. Toto hovoria svedkovia, dospelí aj deti, ktorí boli zneužití, manipulovaní a traumatizovaní. Bolo ich viac. Vznikol o tom dokument. A napriek tomu – tento človek nielenže neutíchol, ale pokračuje vo verejnom vystupovaní.

Nie je to zvrátené?

Čo je však úplne zarážajúce, je to, že tento človek si dovolí verejne vysmievať obetiam. V komentároch či verejných prejavoch zľahčuje svoje konanie, spochybňuje výpovede svedkov, naznačuje, že išlo o pomstu či výmysly. Nie len že neprejavuje ľútosť – on sa vysmieva. Robí si posmech z tých, ktorým zničil život, akoby to bola len hra. A spoločnosť? Mlčí. Prizerá sa, ako sa traumatizovaným ľuďom opäť otvárajú rany – tentoraz nie v tichu, ale na verejnosti, pod jeho vlastným cynickým smiechom.

Kde sa stratila hanba?

Predstavme si akúkoľvek obeť sexuálneho zneužívania. Predstavme si, že každý deň otvorí internet a vidí svojho násilníka ako si pokojne buduje svoj mediálny obraz, zdieľa svoje „múdre názory“, komentuje správanie iných, ako keby bol stelesnením morálky. Aký pocit to v tej obeti zanechá? Čo to robí s jej duševným zdravím? Čo to robí s našou spoločnosťou?

A čo to hovorí o našej tolerancii voči zlu?

Prečo je to dnes tak jednoduché? Prečo stačí mať kameru, profil, zopár nasledovníkov a už sa človek môže hrať na etickú autoritu – aj keď za sebou nechal morálnu spúšť, ktorú by iný človek do konca života ľutoval?

Aké má právo ešte niečo hovoriť, po tom všetkom? Aké právo má hodnotiť iných, moralizovať, nariaďovať, čo je správne a čo nie, keď on sám dávno zlyhal na tej najzákladnejšej rovine – ľudskej dôstojnosti, ochrane nevinnosti, čistote svedomia?

Je to ako keby si vlk obliekol rúcho baránka – a stádo mu ešte tlieskalo, ako pekne mečí.

Je ťažké nechať to len tak. Je ťažké nepozastaviť sa nad tým, ako veľmi je tento svet pokrivený, keď sa namiesto pokánia zneužívatelia menia na verejných mentorov.
A ešte ťažšie je predstaviť si tú bolesť obetí, ktoré to všetko sledujú a denne znášajú tú krutú facku reality, že ich utrpenie akoby nikomu neprekáža – ba práve naopak, ich trýzniteľ si ďalej veselo verejne vystupuje.

Ak si budeme vážiť falošných moralistov viac než pravdu, potom sa netvárme prekvapene, keď sa zlo stane normou.

kdojejahl.cz