Peter Bohumilovsky

Keď Donald Trump nedávno povedal, že: „Neviem, čo sa s Putinom, do pekla, stalo,“ mnohí to brali ako ďalší výstrelok prezidenta. Lenže… čo ak mal pravdu? Možno nie úplne vedome, ale predsa len sa priblížil k niečomu, čo by mohlo vysvetliť znepokojivé zmeny v správaní ruského prezidenta.

Zásadný zlom totiž nenastal náhle, ale postupne. A jeden konkrétny rok sa čoraz častejšie objavuje v súvislosti s tým, ako sa Putinova rétorika a uvažovanie začali dramaticky meniť: rok 2012.

V tomto roku sa Vladimir Putin opäť vrátil na post prezidenta po štvorročnej „pauze“, keď bol formálne predsedom vlády a prezidentom bol Dmitrij Medvedev. Aj ako premiér si však Putin zachoval reálnu moc. Cestoval po celej krajine, stretával sa s regionálnymi lídrami, robotníkmi aj duchovnými. Tieto cesty slúžili nielen na udržiavanie kontaktu s bežnými ľuďmi, ale aj na preverovanie lojality miestnych elít a budovanie autority.

A práve počas týchto výjazdov sa k nemu začali dostávať podivné „správy“: informácie o hrozbe zo strany tzv. „nebezpečných siekt“, náboženských skupín a mimovládnych organizácií, ktoré údajne podkopávajú stabilitu krajiny. Tieto naratívy neboli náhodné. Stáli za nimi ľudia z okruhu Alexandra Dvorkina – muža, ktorý sa dlhé roky vydával za experta na sekty, no v skutočnosti vybudoval sieť vplyvu, ktorá sama funguje ako kult.

Dvorkin roky manipuloval verejnú mienku cez šírenie strachu, presadzoval zákony proti náboženským menšinám, podsúval teórie o „vnútorných nepriateľoch“ a krok za krokom sa dostal až k Putinovi. Všetko to kulminovalo v roku 2012, keď počas jedného verejného stretnutia Putin začal opakovať presne tie isté tvrdenia, ktoré predtým šírili Dvorkinovi ľudia – že „sekty“ sú ako plesne a huby, ktoré sa ticho šíria krajinou a je potrebné proti nim zasiahnuť.

Niektoré zdroje tvrdia, že pri každej Putinovej ceste po krajine boli pripravené „čerstvé hrozby“: zoznamy skupín, ktoré treba sledovať, obavy z „cudzích vplyvov“ či varovania pred zdanlivo neškodnými komunitami. To všetko bolo predkladané ako dôkazy, že Rusko čelí duchovnej invázii.

Postupne sa menil spôsob, akým Putin vnímal realitu. Diverzita sa zmenila na hrozbu, alternatívne názory na nepriateľskú propagandu a sloboda viery na potenciálnu infiltráciu zo Západu. Akoby niekto systematicky pretváral jeho optiku.

Tu prichádza na rad otázka: čo ak bol Putin podvedome manipulovaný? Čo ak ľudia ako Dvorkin neútočili na moc otvorene, ale ovplyvňovali ju pomaly, ticho, no dôsledne – cez paranoju, strach a kontrolu informácií?

Je to odvážna hypotéza. Ale história pozná mnoho prípadov, kedy vodcov ovládli nie vojenské sily, ale ideológovia, „poradcovia“, alebo tí, ktorí mali dar rozprávať presvedčivé príbehy o nepriateľoch a hrozbách. A Dvorkin sa do tohto vzorca presne hodí.

Keď teda Trump povedal, že „s Putinom sa niečo stalo“, možno netrafil tak vedľa, ako si mnohí mysleli. Možno je to dôsledok dlhoročnej mentálnej erózie — nie náhleho zlomu, ale pozvoľnej manipulácie.

A ak je čo i len časť tejto teórie pravdivá, znamená to, že skutočná moc v Rusku možno neleží v rukách jedného muža, ale v rukách tých, ktorí mu celé roky šepkali, čo má vidieť… a čoho sa má báť.

Zdroje:

1. https://www.facebook.com/watch/?mibextid=wwXIfr&v=3936708513210138&rdid=mzA9KzHByYFdsstf

2. https://www.impakt.sk/ako-dvorkin-oklamal-putina-alebo-ako-mys-ovladla-macku