Peter Bohumilovsky

Nedávno som čítal blog od Dagmar (https://medium.seznam.cz/clanek/dagmar-svetlovska-kdo-prinutil-reporterku-lhat-o-guru-jarovi-jeji-partner-nebo-znamy-teolog-146178), ktorý ma opäť prinútil zamyslieť sa nad mediálnym pokrytím rôznych tém. Pripomenul mi úvod Braňa Krála z 10. novembra 2024 v relácii V politike:

„Dobrý deň, vitajte v politike. Amerika má za sebou prezidentské voľby. So zreteľným náskokom vyhral Donald Trump. Čo máme s Amerikou spoločné? Je rozdelená spoločnosť a že voľby dopadnú inak, ako sa píše v niektorých vplyvných médiách a ako predpovedá väčšina prieskumov. V Amerike to mal byť tesný súboj Trumpa a Harrisovej. Dokonca s tesným víťazstvom demokratky. No napokon republikánsky kandidát prevalcoval, čo sa dalo. Aj u nás posledné parlamentné voľby mali byť vyrovnané. Dokonca malo tesne vyhrať PSko a prezidentské Korčok. A tiež vieme, ako to dopadlo. Povedzme to konečne na plné ústa. Tak ako v Amerike aj u nás prehrala angažovaná a aktivistická žurnalistika. Ak sa nepoučíme, dopadneme ako médiá pred rokom 89, keď sa velebila komunistická strana. Zaostalý vývoj, neudržateľná ekonomika, pričom všetci ľudia vedeli, že všetko je úplne inak, ako im je pretláčané vtedajším jedným názorom v denníku Práca či Rudé právo. A túžili po zmene. U nás krátko pred prezidentskými voľbami prevažovali o jednom kandidátovi negatívne informácie, kým o druhom mierne pozitívne alebo len neutrálne. A kto vtedy známa športovkyňa či v Česko – Slovensku uznávaný raper podporili kandidáta, ktorý to podľa mainstreamu nemal vyhrať. Razom sa na všetky ich úspechy zabudlo a boli terčom mediálneho linču len preto, že nestáli na správnej strane. Nie je čas niečo zmeniť? Pristupovať ku všetkým kriticky, rovnako a nelinajkovať voličovi, čo je správne a čo nie je, ale nechať, aby sa každý rozhodol sám? Porazenými v amerických voľbách sú médiá alebo nielen v Amerike. Vitajte v politike.“

„Odháčkovanie“ mainstreamových médií?

Tento mediálny fenomén vidím aj v prípade Jaroslava Dobeša, známeho ako Guru Jára. Už roky je systematicky diskreditovaný v českých a aj slovenských médiách spôsobom, ktorý vyvoláva otázky o objektivite a zámeroch takéhoto pokrytia.

Reportáž Valerie Fišrovej na CNN Prima NEWS je len ďalším príkladom tohto trendu. Reportérka predložila účasť na bežných kurzoch a lekciách jógy ako „infiltráciu do sekty“ a použila účelovo vytrhnuté zábery z online kurzu. Spôsob, akým média pristupujú k pokrytiu činnosti Guru Járu a iných údajných siekt, ostro kontrastuje s ich mlčaním o iných kauzách. Zatiaľ čo sa súkromný život Járu rozoberajú do najmenších detailov, o kontroverzných bratislavských sexuálnych gay párty sa radšej pomlčí – lebo „nebezpečná sekta“ je pre médiá atraktívnejšia téma. Zaujímavé je tiež, aké osoby sa vyskytli či už pri jeho diskreditácii alebo pri súde ako súdni znalci. Boli to opäť neslávne známy predstavitelia českého antikultového hnutia.

Zaujímavé je aj to, koho si CNN Prima NEWS vybrala ako „odborníka“ na komentovanie tejto témy. Jakub Jahl, ktorý podľa výpovedí svedkov (https://satanistavafrice.cz/) spreneveril značné finančné prostriedky darcov počas svojej misie v Afrike, kde podľa všetkého namiesto pomoci zneužival a bil deti, je prezentovaný ako dôveryhodný zdroj, dokonca odborník. Tento človek je známy aj pálením izraelskej vlajky a zneuctením pamätníka z druhej svetovej vojny (https://www.reflex.cz/clanek/komentare/43550/takovi-normalni-blbecci-kdo-jsou-lide-kteri-urazeji-pamatku-nevinnych-obeti-terorismu.html). Napriek tomu, že naňho viaceré organizácie podali trestné oznámenia (https://atmanyogafederation.org/legal-action-of-our-czech-member-rezonance-against-jakub-jahl-sobek/), vždy z toho vyjde bez postihu – ako keby ho niekto chránil.

Čo to hovorí o stave našich médií? Prečo sa určité témy a osoby stávajú terčom systematického očierňovania, zatiaľ čo iné kontroverzie zostávajú nepovšimnuté? Ako rozlíšiť pravdu od účelových mediálnych konštrukcií? Nevypovie spôsob, akým média referujú o určitých témach, viac o ich vlastných záujmoch než o realite?

Nemali by sme sa ako spoločnosť viac pýtať, komu a čomu slúži takéto selektívne vyobrazovanie reality? Čo ak je systematické očierňovanie jednotlivcov, skupín a politikov nástrojom na formovanie verejnej mienky a ovplyvňovanie demokratických procesov?

Možno je čas vrátiť sa k základom kritického myslenia a nepreberať nekriticky všetko, čo nám média predkladajú ako „pravdu“. Lebo ako sme videli pri volebných prognózach či mediálnom pokrytí kontroverzných osobností – realita je často výrazne odlišná od mediálneho obrazu.