Peter Bohumilovsky

Niekedy mám pocit, že žijeme v dobe, keď sa pravda musí prebojovať cez toľko vrstiev predsudkov, pohodlnosti a ideológie, že ju človek takmer nespozná. Tento pocit vo mne rástol s každým ďalším dokumentom o prípade Jakuba Jahla. Po prvom som bol zvedavý, po druhom prekvapený, po treťom zneistený a po štvrtom už zostala len jediná otázka: ako je možné, že aj po toľkých výpovediach, po toľkých konkrétnych faktoch a po toľkých tvárach skutočných obetí existujú ľudia – vrátane niektorých novinárov – ktorí ho stále obhajujú? A kde sa v celom tomto chaose stratila nestrannosť, logika a základná etika žurnalistiky?

Možno najväčší paradox celého prípadu je, že lekciu o tom, čo je to poctivá investigatívna práca, nám dala žena z Kazachstanu. Jednoducho si zbalila veci, odcestovala do Tanzánie, navštívila miesta, kde sa mali incidenty udiať, rozprávala sa so svedkami, preverila jazvy obete a priniesla výpovede, ktoré majú mená, príbehy, konkrétnosť a ľudskosť. Nič neskrývala, nehovorila o “údajných svedkoch”. Išla tam, kde je realita. A práve v kontraste s tým, čo predviedli niektorí českí novinári, pôsobí jej práca až bolestivo profesionálne.

Pretože časť českých médií si zvolila úplne inú cestu – cestu pohodlia. Nepreverovali, neoverovali, necestovali. Namiesto toho, aby sa porozprávali s tanzánskymi deťmi, svedkami či dobrovoľníkmi, jednoducho ich označili za „údajné obete“. Bez rozhovoru, bez pokusu o kontakt, bez snahy pochopiť ich príbeh. Ako môže novinár spochybniť výpoveď niekoho, s kým nikdy neprehovoril? Ako môže niekto na diaľku vyhlásiť človeka za nedôveryhodného bez toho, aby mu dal jedinú šancu prehovoriť? Logika sa tu vytratila ešte skôr, než sa vôbec začalo pátranie.

A potom je tu ďalší a ešte nepríjemnejší úkaz – dvojaký meter. Jakub Jahl je v médiách vykresľovaný citlivo, jemne, s dôrazom na jeho panické ataky a osobné ťažkosti. Tanzánci sú naopak opisovaní ako anonymné tiene, akoby nemali tváre, emócie, ani vlastné príbehy. Ak by na ich mieste stáli európske deti, trúfli by si novinári použiť rovnaký slovník? Prečo dvaja anonymní dobrovoľníci v článku dokážu prehlušiť desiatky konkrétnych výpovedí ľudí, ktorí sa neboja ukázať tvár? A nie je toto forma moderného rasizmu – nie otvoreného, ale takého toho tichého, ktorý funguje na presvedčení, že slovo bieleho Európana má automaticky vyššiu hodnotu?

To všetko by možno ešte bolo len smutné, keby zároveň neexistovala celá séria faktov z Jahlovej minulosti, ktoré médiá systematicky prehliadajú. Prehrané súdne spory za klamstvá. Znalecký posudok o nespoľahlivosti. Roky konfliktov, manipulácií, drog a psychických problémov. Namiesto toho sa však médiá rozhodli upnúť k rozprávke o „sektách“, ktoré vraj stoja za všetkým zlým. Je to ako keby stavebný inšpektor videl praskliny v základoch, ale rozhodol sa ich ignorovať, lebo ho viac zaujíma, kto má aký názor na farbu fasády.

A do toho všetkého príde ešte aj mlčanie. Táňa Finiková kontaktovala množstvo redakcií, no nikto jej neodpovedal. Nie preto, že by nestíhali. Skôr preto, že by museli riešiť niečo, čo sa im nehodilo do vopred pripraveného rámca. Medzitým jedna kazašská novinárka urobila prácu za všetkých. Niektorí novinári doma však radšej mlčali alebo písali články, ktoré obete ani raz necitujú, a pritom suverénne hodnotia ich „nedôveryhodnosť“.

A tak si kladiem poslednú, najťažšiu otázku: čo je vlastne úlohou novinára? Hľadať pravdu, alebo potvrdzovať vlastný názor? A komu my dnes veríme? Titulkom, ktoré vznikajú za stolom stovky kilometrov od miesta deja? Alebo ľuďom, ktorí tam skutočne boli a rozprávajú príbehy, ktoré im zmenili život? Po štyroch dokumentoch už nejde o to, kto má pravdu v diskusii na internete. Ide o to, prečo časť novinárov prehliada svedectvá obetí a prečo sa tvária, že cestu k pravde možno nájsť aj bez toho, aby prešli pár metrov po prašnej ceste v Tanzánii.

Možno je načase začať sa pýtať, či sa pravda nestratila niekde medzi titulkom a pohodlím. A či nie je najvyšší čas pripomenúť, že skutočná žurnalistika začína tam, kde sa niekto odváži vypočuť tých, ktorých ostatní umlčujú.

Zdroje: