Máme tendencie rozdeľovať ľudí na dobrých alebo zlých a vymýšľame rôzne prívlastky. Často si však neuvedomujeme vlasné nedostatky pri práci s informáciami, ktoré vznikajú kvôli chybám v našom vnímaní. Naša myseľ podlieha šumu a skresleniam. Medzi jej prirodzené vlastnosti patrí, že informácie, ktoré sú nám príjemné, vnímame pozornejšie, zatiaľ čo tie, ktoré nám nesedia do nášho obrazu o svete, často ignorujeme alebo spochybňujeme. A takto pristupujeme aj k ľuďom a triedime ich na základe našich úsudkov do kategórií. Opomíname však to, že často nemusíme disponovať celistvou informáciou.
Pozrime sa na príklad nacistických vojakov alebo teroristických atentátnikov. To sú ľudia, ktorých zrejme väčšina z nás považuje za zdroj zla. Poďme sa teraz ale pozrieť na príklad z knihy Rutgera Bregmana Ľudskosť, aby sme mali možnosť vidieť, že každá minca má dve strany.
Vojaci Wehrmachtu ako príklad stelesneného zla?
Autora zaujímalo, prečo Nemci v druhej svetovej vojne bojovali do posledného dychu, keď už bola prehra zjavná. Dlho boli psychológovia presvedčení, že zdrojom tejto vnútornej motivácie bola ideológia, ukázalo sa však, že veci sú trošku zložitejšie. Nemecký Wehrmacht, či už v útočení alebo bránení, bol jednou z najlepších armád v dejinách. Čo teda mohlo stáť za ich motiváciou a odhodlaním? Pri spovedi nemeckých vojnových zajatcov sa ukázalo, že ich nelákala nacistická ideológia, alebo že by podiehali ilúzii, že môžu vyhrať, nemali vymyté mozgy. Skutočným dôvodom, prečo bola nemecká armáda schopná podať nadľudské výkony, bolo priateľstvo. Všetci tí bežní obyvatelia Nemecka povolaní do vojny v skutočnosti bojovali jeden za druheho. Jeden z väzňov dokonca uviedol, že nacizmus sa začína 15 km za bojovou líniou, ale priateľstvo je priamo tam, na bojisku. Nacistickí generáli to vedeli a robili všetko pre to, aby priateľov udržali spolu. Niekedy sa aj celé divízie stiahli z bojiska, kým sa nespriatelili a až potom ich vrátili do boja.
Dozvedáme sa teda, že aj tí, ktorých považujeme za monštrá, boli poháňaní spolupatričnosťou a priateľstvom. Toto isté sa ukázalo aj pri amerických vojakoch bojujúcich v druhej svetovej vojne. Nebojovali až tak za svoju vlasť, bojovali za svojich druhov. Najlepšie ľudské vlastnosti inšpirovali milióny bežných ľudí, aby spáchali tie najhoršie masakre v dejinách. Môžeme sa pozrieť aj na teroristov alebo samovražedných atentátnikov. Prirodzene nás to ťahá do úvah, že títo ľudia sú monštrá, ktoré nemôžu byť psychicky vporiadku. Myslíme si, že sú to psychopati. Prax však ukazuje, že teroristi bývajú rovnako vzdelaní, ako aj nevzdelaní a ukazuje sa, že nábožnosť, bezbožnosť, bohatstvo, chudoba alebo traumy z detstva v skutočnosti nehrajú významnú rolu. Máloktorí trpia psychickými chorobami. Okolie aktentátnika je často šokované a poskytuje výpovede o tom, aký bol daný človek milý a priateľský. Jedna spoločná črta však existuje – nechajú sa ľahko ovplyvniť názormi autorít. Nezomierajú teda len za svoju vec, zomierajú jeden za druhého. Títo ľudia sa radikalizujú spolu so svojimi blízkymi a milovanými. Ideológia je určite dôležitá pre existenciu organizácie, no pre bežných pešiakov v týchto organizáciach má malý význam, ledva poznajú svoju vieru, v mene ktorej páchajú činy. Na náboženstvo myslia na poslednom mieste. Väčšina teroristov teda neboli náboženskí fanatici, boli to najlepší priatelia. Spoločne sa cítili byť súčasťou niečoho väčšieho a ich životy konečne mali zmysel. Existovali však určité autority, ktorými sa nechali zmanipulovať.
A práve v tom spočíva ich vina, ktorá stála mnoho životov. Nechali sa zmanipulovať, pretože boli presvedčení, že práve oni stoja na tej správnej strane. Bregman v knihe opisuje aj to, aké je v skutočnosti neprirodzené človeku ubližovať iným. Preto sa v armádach využívajú najmä také zbrane, ktoré umožňujú zabíjať na diaľku, aby sa obišli prirodzené ľudské zábrany.
V tomto príklade sú uvedené vážne zločiny, ktoré vyvrcholili vraždami, no dospeli sme do fázy, kedy sme schopní sa hádať do krvi za nejakú pravdu a neštítime sa ani fyzických útokov. Celá situácia v našej spoločnosti má jeden hlavný výkonávací orgán – a tým sme my. Sme to my sami, naše činy, naša zlosť a naša agresia, ktorá sa stáva vykonávateľom niečej vôle – to je jedno, ako to voláme politici, elita, architekti alebo globalisti. Každá názorová skupina má svoje pomenovanie toho, koho môže obviniť zo svojho nešťastia. Áno vieme, že sú tu ľudia, ktorí hýbu nitkami…pretože môžu. Treba to vysloviť nahlas, aby o tom všetci vedeli a nenechali sa manipulovať. Keby sme sa ich a všetky tieto provokácie naučili ignorovať, konflikty medzi nami, od rodín až po vojny by jednoducho nemal kto vykonávať. Teraz je veľmi dôležité, aby sme odsúdili akékoľvek násilie a sami sa nestali jeho súčasťou.
Prax ukazuje, že to čo považujeme za dobré, môže byť v skutočnosti zlé a naopak, v závislosti od toho, či disponujeme celistvými informáciami. Máme tendenciu prijímať informácie na základe spôsobu podania, reálna informačná hodnota je väčšinou druhoradá. Preto skôr, ako sa naozaj začneme biť za svoju pravdu, si skúsme uvedomiť dôsledky svojho konania. My sme tými článkami, ktoré tvoria celú spoločnosť. My sme tí, ktorí nesú zodpovednosť za to, čo sa deje v spoločnosti, za všetko dobré aj zlé. Preto je kľúčová naša voľba, čomu venujeme pozornosť, čo dominuje v nás samotných a čo sami podporujeme. Naša budúcnosť závisí výhradne od nás samotných.